V poradí štvrtý štít mi dal doposiaľ najviac zabrať. Prevýšenie väčšie ako na Gerlach a k tomu v horúčave, to nebola správna voľba. Našťastie, výhľady to vždy zachránia
Čo štít, to nový zážitok a najmä nové ponaučenie. Keby ste si mali vybrať tú najhoršiu túru v slnečnom počasí, bez akéhokoľvek obláčika, bol by to výstup na Slavkovský štít. Vedela som to, ale aj napriek tomu som sa tam v horúčavách štverala. Vraví sa,, že múdry človek sa neučí na vlastných chybách, ale na chybách druhých. Verím, že sa teda vy poučíte na mojich…
Pomaly sa blíži koniec septembra a s ním aj ukončenie výzvy Doby Tatry. Vystihnúť na jeseň vhodné počasie na túru je niekedy náročné. Najmä vtedy, keď sa do Tatier nemôžete vybrať len tak hocikedy. Neviem, či iba ja mám také šťastie, ale zakaždým, keď mám deň voľna alebo dovolenku – prší.
Tentoraz však na sobotu hlásili krásny slnečný deň. Konečne som chcela vidieť končiare Tatier z výšky, a to z každej strany a bez oblakov. Nič nám teda nebránilo v tom, aby sme zdolali v poradí náš štvrtý štít – Slavkovský.
Dlhá, náročná s veľkým prevýšením
Slavkovský štít (2452 m n. m.) je jedným z najvyšších zdolateľných vrchov vo Vysokých Tatrách, možný aj bez horského vodcu alebo použitia horolezeckej techniky. Výstup nie je technicky náročný. Žiadne reťaze, ani štveranie sa po štyroch.
V Tatrách však žiadna vysokohorská túra nie je jednoduchá a každý štít je špecifický niečím iným. Slavkovský je zaberák na kondičku a veruže poriadny. Nehovoriac o tom, že prevýšenie má okolo 1500 metrov, čo je o štyristo viac ako samotný Gerlach. Túra je neuveriteľná dlhá, miestami nudná. Po ceste nie je ani žiadna chata, aby ste si oddýchli a načerpali sily.
Štít ako odretý zadok
S Máriom sa nám na tento výstup akosi nechcelo a brali sme to ako povinnú jazdu. Spoločne sme v Tatrách prešli už desiatky kilometrov a vždy sme sa tešili najviac na to, keď zájdeme hlbšie do hôr a zabudneme na rušný mestský život.
Vtedy sa cítime ako v divočine a môžeme si užívať božský pokoj, pohľady na plesá a prípadne zazrieme aj kamzíka, ak sa podarí. Slavkovský štít nám to neponúkal, keďže väčšinu trasy pozeráte na Poprad a na okolité tatranské osady. Z diaľky počujete autá a lanovku.
Snažila som sa spočiatku Mária presvedčiť, že to nebude také zlé a niečo nás po ceste ohúri. „Miška, ale veď on nevyzerá ako štít, vyzerá ako odretý zadok,“ povedal a vôbec mi tým nepomohol.
Vraj bol najvyšší
Darmo som ho presviedčala neoverenými faktami, že bol kedysi najvyšší spomedzi všetkých štítov. Podľa kroník z roku 1774 jedno zo zemetrasení znížilo Slavkovský štít o tristo metrov, čím prišiel o prvenstvo vo svojej výške. Nuž, nikto nevie, či to je pravda, ale nezabralo to ani u Mária.
V skorých ranných hodinách sme sa autom vybrali do Starého Smokovca, odkiaľ sa začína aj výstup. Po ceste sme sa však museli zastaviť trikrát. Uvidela som moje milované stohy slamy, ktoré pri vychádzajúcom slnku vyzerali fenomenálne. Neodpustila by som si, aby som sa aspoň s jedným neodfotila.
Na parkovisku v Starom Smokovci sme zaplatili šesť eur za parkovné a hybaj až do výšin. Aby som nezabudla, na vrch sa dá vystúpiť zo Starého Smokovca (tak sme išli aj my) alebo z Hrebienka po modrej turistickej značke.
Bez vody ani na krok
Ako som spomínala, túra je veľmi dlhá. Podľa značiek trvá (tam aj späť) cez deväť hodín. My sme to zvládli približne za jedenásť, keďže prestávky sú nutné. Ak sa vyberiete na Slavkovský štít, nezabudnite si pribaliť aspoň tri litre vody na hlavu. Bez toho tam určite nechoďte! Po ceste nie je žiadny potok, iba kamene a vy vodu zoženiete iba od turistov, ak vám dajú napiť.
Po približne hodinke chôdze slnko na nás nesmierne pieklo a ja som vtedy oľutovala, že sme sa vybrali v taký slnečný deň. Nevýhodou tohto výstupu je aj to, že ste celý čas na slnku a nikde nemáte chládok, stromy ani kamene, kde by ste sa ukryli. Našťastie sme obaja mali so sebou multifunkčné šatky – Tecnica, z ktorých sme si urobili čiapky, aby sme nedostali úpal.
Boli sme asi v strede trasy, keď som začala strácať energiu. Mário mi chcel zobrať aj ruksak, ale to som zásadne odmietla. Čo som si zobrala, vynesiem si až na vrchol. Zjedla som horalku, napila som sa vody, posilnila sa hroznovým cukrom a slávnostne som vyhlásila, že to dnes dám! Chcela som prekonať samú seba.
Prvý výstup
Prvý zaznamenaný výstup na vrchol Slavkovského štítu sa uskutočnil v roku 1664. Štít zdolal Juraj Buchholtz starší spolu so svojími priateľmi. Zanechal po sebe prvý známy opis horolezeckého výstupu na Slavkovský štít. Dnes si len ťažko vieme predstaviť, čo počas túry zažívali. Smokovce vtedy totiž ešte neexistovali. Moja túra bola síce trochu strastiplná, ale určite sa nevyrovná tej Buchholtzovej. Musím na sebe ešte veľmi zamakať.
Dehydrovaní turisti
Konečne sme sa dostali k Štrbavému hrebeňu. Tam sme počuli rozprávať Poliakov, že sa vracajú späť, keďže si so sebou nedoniesli dostatok tekutín. Neboli sami. Množstvo ľudí to v daný deň vzdalo kvôli vode. Preto vravím, radšej ťažký ruksak s vodou ako to, že riskujete dehydratáciu. To sa počas nášho výstupu stalo osudným poľskému turistovi, ktorý smerom na Zbojnícku chatu odpadol, pretože bol dehydrovaný a museli mu volať Horskú záchrannú službu. A to išiel len na Zbojníčku, priatelia…
Dostali sme sa k predvrcholu Slavkovského štítu – nazýva sa aj Nos (2273 m n m.). Hoci vyzeral cieľ ešte ďaleko, do hodinky sme to dali. Konečne sme vyliezli až do výšky takmer 2500 m n. m. a premohol ma pocit eufórie. Zabudla som na to, aké to bolo náročné a zdĺhavé. Stála som na vrchole Slavkovského štítu. Odmenou bol pohľad do každej svetovej strany. Na západ vidieť Bradavicu a za ňou Gerlach. Na sever vidieť do Veľkej Studenej doliny, kde majestátne stojí Zbojnícka chata. Na juhu sa rozprestiera Podtatranská kotlina a za ňou Nízke Tatry.
Urobili sme si niekoľko povinných fotiek, keď začalo pofukovať a nad našimi hlavami sa objavili paraglajdisti. Túžila som, aby ma zobrali až do Popradu…
Našťastie sa začalo ochladzovať a na oblohe sa objavili mraky. Tatry ma vypočuli a my sme spokojne kráčali do Smokovca. Slavkovský štít však má jednu výhodu. Nie je komerčný ako Rysy či Kriváň a po ceste nestretnete množstvo turistov. No aj napriek tomu sú tam milióny „podpapiernikov“, ktoré túru znepríjemňujú. Asi viete, čo tým myslím…
Opálenie na pamiatku
Keď sme sa dostali z kosodreviny do lesa, pocítili sme strach. Začali sme sa rozprávať o vlkoch a medveďoch a ja som zrazu stíchla. „Teraz si ticho, keď netreba?,“ smial sa zo mňa Mário, lebo mne sa ústa len málokedy zavrú. Zrazu som sa však otočila a zvrieskla: „Medveď, preboha…!! Mário skoro odpadol, mne prišlo zle, ale nebojte sa, z únavy som mala asi vidiny a bolo to len poleno…
Zo Slavkovského štítu som si doniesla aj suvenír, ktorý vydrží možno aj dva mesiace. Tejpy a kraťasy nie sú dobrá kombinácia a ostalo mi „krásne“ opálenie okolo kolien… Ešteže sa ochladzuje. Na Rysy však zvolím asi iný outfit.
Tejpy pomohli, ale riadne mi zavarili.
