Vtedy som si povedala, že už nikdy nebudem ufňukané decko a budem rozvážna žena. Stále to dodržujem!
Testovanie, lockdown, zákazy a príkazy, obavy, vyhrážky… Povedala som si DOSŤ! A po dvoch dlhých mesiacoch som sa vybrala domov – do hôr. Konečne som sa aspoň na malú chvíľu cítila slobodná. Medzi nevestami odetých v bielych šatách.
Nehovoriac, že som počas vysedávania doma nabrala aj nejaké to kilečko. Bolo načase opäť prebudiť moju vydretú kondičku z leta, kedy som sa vyštverala na šesť štítov.
Ve dvou se to lépe táhne..
Nešla som do Tatier sama. Viem, že mnohí radi trávia čas so svojimi myšlienkami, ale ja nie som ten typ. Zbytočne sa do nich zamotám. Nie je to pre mňa ten správny relax. Veď s kým by som sa rozprávala. Sama so sebou? Ani to ma nebaví. Moje druhé ja mi totiž aj tak nevie poradiť.
Spolu s mamkou sme si urobili spoločný deň a vybrali sa na Sliezsky dom. Nič náročné, nechcela som ju predsa po dňoch vysedávania pred Netflixom zničiť.
Zima zimušná
V skorých ranných hodinách sme povinne s rúškami na tvári nasadli do vlaku. Mamka sa ma deň predtým pýtala či je v Tatrách už zima zimušná a či si teda má zobrať teplú bundičku. „Mami, veď je koniec novembra,“ odvetila som jej. Myslela som tým, že áno- máš si zobrať zimnú vetrovku. Nie! Mamka išla za „jarnú modelku“ v peknej, ale tenkej vetrovočke.
Keď sme vystúpili v Poprade začal poletovať jemný sneh. Videla som na nej, že asi to nebolo dobré rozhodnutie. Našťastie mám šuhaja z Popradu a on ako náš záchranca jej na stanicu doniesol až dve zimné vetrovky. Vybrala si tú drahšiu – je to predsa DÁMA. Konečne vyzbrojené sme už naozaj mohli vyraziť do hôr.
Mamka v priekope
Mário nás hodil do Tatranskej Polianky. Bozk na rozlúčku, poldeci z ploskačky do bruška a ide sa. Asi po 20 minútach chôdze si mamka chcela vyskúšať, aké to je spadnúť do jarku. Zakopla, urobila otočku a s rukami zloženými do šípky sa vytrepala do priekopy. Prisahám, že keby som sa tak nezľakla vytiahnem mobil a hneď vám to tu postnem. Ale naozaj som sa vystrašila viac ako ona. Ešte niekoľko minút sa „váľala“ po zemi a smiala sa… „Schudnem aspoň zo smiechu, keď nie schôdze…?.“
Keď ti treba cikať
Určite poznáte ten pocit, keď si musíte odskočiť, ale až tak, že nezvládnete urobiť ani jeden krok. Bol čas na pauzu. Už som sa chystala do kríčkov, keď ako na truc sa pri nás zastavili dvaja turisti a oddychovali. „Okej, ešte počkám kým odídu, ale už musím,“ pomyslela som si.
Nuž oni sa rozhodli inak a vytiahli z ruksakov desiatu. Aaaaaaaaaaaaa! Za celý čas nešiel za nami nikto a teraz sa pristavili ešte ďalší dvaja (dokopy nás bolo šesť) a pobehovali okolo nás, pretože hľadali signál. Chceli totiž zistiť ako sa umiestnila Petra Vlhová… Dobre, kašlem na to a po 10 metroch som ako splašená utekala medzi stromy. Kašlala som na nich… Dáma -nedáma. Musela som.
Sliezsky dom
Túra na Sliezsky dom je nenáročná. Mamke však dala zabrať (psst je dôchodkyňa, aj keď jej to nikto neverí). Po necelých troch hodinách pomalou chôdzou sme sa ocitli pri Sliezskom dome. Keďže do vnútra sa kvôli opatreniam ísť nedá, kúpili sme si kávičku a vypili sme ju na jeden hlt.
Táto túrka na Sliezsky dom je všeobecne veľmi obľúbená. Zaujímavá je svojou polohou v nadmorskej výške 1670 m n. m., ktorá ju činí najvyššie položeným horským hotelom na našom území. Nachádza sa pri krásnom Velickom plese a je obklopená majestátnymi horami. Jej krásu umocňuje aj Velický vodopád.
Spomienky na Východnú Vysokú
Posadili sme sa na lavičku a ja som mamke rozprávala o našej letnej výprave na Východnú Vysokú, počas ktorej som si aj poplakala. Bolo to aj kvôli tomu, že som prvýkrát išla po reťaziach. Vždy som si myslela, že takých vecí sa nebojím, ale vtedy ma akosi premohol strach a ja som sa na nich rozplakala.
Vtedy som si povedala, že už nikdy nebudem ufňukané decko a budem rozvážna žena. Stalo sa a odvtedy som prešla Rysy aj Jahňací štít, kde som sa po reťaziach štverala ako malý horský vodca ( dobre, nie až tak úplne, ale snažila som sa).
Víla s tučnými nôžkami
Sľúbila som jej, že v jari alebo v lete určite pôjdeme aj do Velickej doliny, ktorá v tomto období vyzerá ako keby tam žili hobbiti. Zelená s nádhernými rozkvitnutými kvetmi. Ak by som tam bola vtedy sama prisahám, že by som behala po doline hore-dole odetá v Evinom rúchu…. Fajn, nahá nie, ale ako víla s tučnými nôžkami určite.
Na Sliezskom dome sme si dali chutnú kapustnicu a lahodný punč. Ochladilo sa a nadišiel čas si na legíny natiahnuť teplejšie nohavice. V tom to prišlo. Ja som sa do nich skoro nezmestila!!! Ja som naozaj pribrala a verte či nie vyšli mi slzy. Od dnešného dňa držím prísnu diétu. Turistka s nadváhou? Nikdy!!!
Hrdinka a šikovnica šikovná
Naspäť sme sa vracali po asfaltovej ceste, ktorá je síce dlhšia, ale aspoň sa nám nešmýkalo. Nechcela som riskovať mamkine „tanečné“ vystúpenie z rána.
Napriek tomu ju obdivujem. Nikdy nechodila do Tatier. Keď bola mladá nemala s kým a z Medzilaboriec, odkiaľ pochádza to bolo ďaleko a boli potrebné aj peniažky. Na vysokej škole, nebolo kedy, a potom sme prišli na svet ja s Jarkom ( to je môj big brother). Ani vtedy sme však nemali dostatok financií…
Chodila som do Vydrane (neďaleko Medzilaboriec) k mojej babke a tam som mala kopcov až- až. Teraz som však dospelá žena a moju mamu môžem zobrať hocikde. Tatry sme si obe zamilovali, a tak to doháňame. Ja som síce pobehala už všetky dostupné štíty a chaty, ale ona až tak nezaostáva. Chodí tam, kam vládze. Za sebou má Zámkovského chatu, Popradské Pleso, Chatu pod Soliskom, Zelené pleso aj Vodopád Skok či Rainerku atď. Je to šikovnica šikovná.
Máriovi sme vrátili navoňanú vetrovku (mamka na seba nastriekala celý flakón Lagerfleda… aspoň viem, že keď ucítim z neho túto vôňu je jej a nezahýba mi), nastúpili smer do vlaku a zaspali sme. Áno, zaspali. Našťastie je v Košiciach posledná zastávka. Kam to bude nabudúce? Neviem, ale viem, že nebudem čakať DVA mesiace!