Slovensko je krásna krajina. Tak sa vraví a je to aj tak. Odhliadnuc od ignorantskej mentality egoistických ľudí, nízkych platov a takmer žiadnych pracovných príležitostí, nehovoriac o drahočíznych bytoch a namyslených horenosov z hlavného mesta, ktoré ani zďaleka nie je najkrajšie, tak by som aj povedala, že som hrdá Slovenka. Hrdá však som aj nie som a skôr nie som ako som, ale vždy ma poteší, keď si v danej chvíli môžem povedať, že som. Podobné pocity som mala aj na našom výlete na Pieniny – na Dunajec.
Moja mama mi pílila uši už niekoľko rokov, kedy ju zoberiem splavovať Dunajec, ale ja ako milovníčka hôr som dala väčšinou prednosť našim dámam. Na tie som hrdá a úprimne.
Posledný víkend pred nástupom do novej práce som si povedala, že sa potrebujem zregenerovať a nemyslím tým svalovkou na túre. Nadišiel čas sa vybrať na splav.
Kauza: miestenka vo vlaku
Ak by nebolo frajera asi by sme sa tam nikdy nedostali, keďže sa vybrať do Červeného Kláštora hromadnou dopravou je snáď nemožné. Čo potom, že tento kraj má potenciál hodný aj návštevy zahraničných turistov (Poliakov nerátam).
Nebola by som to ja, ak by moja cesta mala byť pokojná a bezproblémová – pre Mišku nemožné. Sedíme si sedíme vo vlaku a sme trochu nervózne lebo nemáme miestenku. Chcela som totiž ušetriť dve eurá a do Popradu, kde nás mal nás čakať Mário mi to prišiel ako zbytočný výdavok (viem, že to sú dve eurá ( za mňa a mamču), ale ja chudera (vtedy) bez práce :-D som musela predsa šetriť).
Keď nemáš miestenku a príde niekto, kto sa rozhodol nešetriť euro – nič sa nedeje. Vstaneš z miesta a povieš: „Samozrejme, je to vaše miesto, keď máte miestenku,” a pomaly sa vzdialite inde. Pán s miestenkou sa usmeje, poďakuje a s pokojom sa usadí. Tak by to malo byť, lenže sme na Slovensku, a preto to tak nefunguje. Je to vec, na ktorú nie som vôbec hrdá.
Reálna situácia
Príde človek, krivo sa na teba pozrie. Povie resp. zručí, že tam sedí. Nepovie prosím, mohli by ste, dobrý deň. Úsmevu sa dočkáš, len ak si ho priplatíš.
Ty sa zdvihneš a potichúčky, ako keby si vykradol banku, po špičkách odkráčaš. Lebo on si kúpil miestenku za jedno euro a ty si ten vyvrheľ, ktorý ju nemá!!! Si vinný, vinník, najvinovatejší. Presne to sa stalo aj v daný deň. Našťastie, oprotisediacemu, ak by mne, už by som mala zničený deň a možno by som aj spadla do Dunajca ako nešťastná nešťastnica.
Tri koruny
Prišiel chlapík a zrúkol na študenta oproti mne. „Tu sedím!!!” Chlapec sa snažil byť milý a povedal: „V poriadku, sadnite si.” Chyba chlapče chyba. Pánko sa naježil, vlasy sa mu ešte viac zgelovateli a povedal hnusne, odporne, nechutne so slinou, ktorá sa mu naťahovala z pery na peru: „Ty nerozumieš, že ja sedím pri okne???”
Viete, to sa nedá povedať slušne, to musíte aj vy nabudúce kričať a čím hlasnejšie, tým lepšie, lebo vás inak nebude počuť a keď vás nebude počuť, tak si nesadnete a prídete o jednou euro za miestenku. Chlapec si vzal knižku, pustil so sklopenými ušami pána na miesto a celý čas mlčal. Zazrela som aj menšiu slzu. Bolo mi ho ľuto…
Pánko vybral stávkový katalóg a začal krúžkovať zápasy, tváriac sa, že obchoduje na burze alebo s kryptomenami. Roztiahol sa na sedačku a pol a určite si užil výhľad z okna. Si super…
Šuhajica 
Šuhaj
Neplatné lístky
Ale v podstate to som vám povedať nechcela. Chcela som dospieť k tomu, že ja nešťastnica pomätená som kúpila lístky na nedeľu a nie na sobotu, kedy sme cestovali. Keď som mamke hovorila, kde je sprievodca a že ako to je možné, že tu ešte nebol, priletela malá namosúrená žena s trvalou a troma hlbokými vráskami na čele. Ukázala som jej lístky v mobile a čo sa nedozviem. Mladá Luxová ma cestovné lístky na nedeľu.
Po chvíľke kázne, že ako to je možné a že by bolo najlepšie ak by som za jazdy vyskočila, mi povedala, že chce 5,40 eur za cestu z Košíc do Popradu. A ja jej veľavravne odpovedám: „Ale lístok po mojej zľave Klasik stojí len 3,9 eur.” Vtedy to prišlo. Na celý vlak, aby každý počul, že som čierny pasažier zrúkla: „To je vysokohorská prirážka a karty neberieme.” Lenže ja som nemala ani euro!!! Dolujem v peňaženke v ruksaku, mamka v ruksaku aj v peňaženke. Zrazu na mňa vykuklo 5 eur, inak by som asi naozaj musela vyskočiť niekde v Markušovciach.
Našťastie, sme to zvládli. Mama dostala menšiu po zadku, že na čierno sa nechodí. Až na to, že ona cestuje zadarmo – je dôchodkyňa, aj keď veľmi vitálna.
Výlet sa mohol začať…
Mišu sa hrala na princeznú, až na to, že bola v kláštore :-D
Dunajec – karta ti je na nič
Vystúpili sme v Poprade a nasadli do Máriovho červeného tátoša. Musím však povedať, že tento kraj je nádherný až dych vyrážajúci. Pri ceste do Červeného Kláštora sa na vás už zdiaľky začínajú usmievať Tri koruny.
Zaparkovali sme a hor sa kúpiť lístky na plťku. „Máte šťastie o 13.00 hod. je posledný splav a nedá sa platiť kartou.” Super, že „všetky” informácie sú na internete. Nič to, peniaze sme mali pre istotu pripravené. 18 eur dospelý, 15 dôchodca a dieťa do 12 rokov zaplatí 12 eur.
Mali sme ešte hodinku, a tak sme sa rozhodli pre kapustnicu. Kartou sa samozrejme, čo? Áno, platiť nedalo. Mimochodom bankomat som nikde nevidela. Napapkali sme sa a hor sa na plťku.
„Traja dopredu, štyria dozadu a aj ďalší štyria až piati sedia vzadu,” skričal pltník. Začala sa slovenská bitka o miesta. „Ale my chceme sedieť vpredu. My sme si to zaplatili,“ rozčuľovala sa robustná pani. No nie, ja som čierny pasažier a okrem vlaku chodím na čierno aj na plťku. Presne to som si pomyslela. Pani zavalitej postavy si však nedala povedať.
„My tu máme návštevu z Čiech!” Presne to bola tá výhovorka, ktorá jej mala dopriať výhľad prvého radu. Mala však smolu. Bola som tam ja a som už nevydržala. Nekričala som, ale nebola som aj najpokojnejšia. „To nemyslíte hádam vážne, kde budete sedieť. Veď všade vidno to isté.” Nasratá si nakoniec sadla do stredného radu a my do prvého. Nebolo to schválne, ale tak to vyšlo. Po chvíľke mrzutosti zavalitej pani a českej návšteve sme sa mohli vyplaviť z „prístavu”.
Mladý pltník so sexy stredoslovenským prízvukom nám začal rozprávať zaujímavvé legendy. Okrem Cypriána, ktorý žil v Červenom Kláštore, zbieral bylinky a urobil herbár svetového významu a chcel sa naučiť lietať, som sa dozvedela aj iné báje.
Zálusk na mníšku
Najviac ma zaujala historka o roztopašných mníchoch, ktorý si chceli užiť s mníškou. Je jasné, že mnísi nemohli mať žiadny sex, to znamená, že žijú aj žili zbožným životom, ale títo siedmi páni akosi dostali chúťky na ženy. Samozrejme, pokúšal ich čert, ale oni porušili prísahu – rehoľnícky sľub odriekania si svetských – najmä telesných radostí. Chceli tak aspoň raz v živote zhrešiť a s nemravnými myšlienkami sa zakrádali k nič netušiacej mníške, ktorá sa akurát kúpala v Dunajci.
Na jej šťastie sa k nej sedem túžbou opantaných mníchov nedostalo, stihol ich totiž trest. Skameneli. Trestajúca ruka ich naveky prikovala k bralám a naproti pre ešte väčšie muky vyryla podobizeň onej mníšky. Zaujímavé však?
Každopádne cesta plťkou je dlhá 9 kilometrov a veziete na nej asi 90 minút. Celá cesta je úžasná. Tá príroda, tie skaly, tá voda… Zamilovala som sa Pienin a bola som naozaj na Slovensko hrdá, resp. aj na Poľsko, lebo väčšia polovica patrí im.
Je to niečo úžasné. Mala som pocit ako keby som bola na rieke Acheron a išla som na druhý svet a vezie ma Cháron. Prečítaš si to v časti o výlete do Grécka. Bolo to niečo podobné. Plť odporúčam každému. Pred pár rokmi som tam bola na rafting, ale vtedy som sa viac na vode trápila, ako si užívala pohľad na okolitú nádheru.
Po 90 minútach sme vystúpili. Mamke som kúpila fotku za 5 eur a vybrali sme sa smer – Poľsko. Na slovenskej strane nebolo už nič také zaujímavé, ale dočítala som sa, že sa v obchodíku so suvenírmi dá platiť kartou. Olalalaaaaa….
Rozbité kolienko na Dunajci
15 minút pešo do Poľska po cyklistickej ceste a máte pocit, že ste niekde úplne inde. Áno, nie ste na Slovensku, ale v Poľsku, ale všade sú obchodíky, občerstvenie, poľské pochutiny. Mňam. Zastavilo sme na kávičku a zapekanky. Dve 30 cm stáli dokopy len 4 eurá.
Začalo však liať a vtedy je najlepšie sa vybrať na WC, ktoré je vonku. Keď som sa vracala pošmkla som sa, spadla na koleno a ešte sa chvíľku kĺzala. Pribehol ku mne Poliak a zdvíhajúc ma zakričal: „Vstavaj!!!” a ja som vtedy vstala. S rozbitým kolenom, ktoré mi spuchlo a liala sa z neho krv. Najviac ma však trápila pandora – môj náramok, lebo je to môj talizman a šuchla som si kamienok. Koleno ma trápilo až doma, keď som nevedela ohnúť koleno a Mário mi povedal, že mi budú vyberať vodu z kolena.
Naspäť sme chceli ísť na bicykli, ale kvôli môjmu zraneniu sme zvolili autobus, v ktorom sa dalo platiť iba kešom, ako inak a stál 5 eur.
Keďže sme mali málo vybrali sme sa ešte do Červeného Kláštora, kde sú síce všade spoplatnené parkoviská, ale Mário má rád peniaze ako ja a tak našiel také, ktoré bolo zadarmo.
Už sme sa blížili k dverám, kde bolo napísané, že je posledná prehliadka je o 18.00 a bola 18.10 hod. Skormútená Miška však zaklopala na dvierka a milá pani nás za 3 eurá na osobu pustila. Mamku zadarmo, využíva dôchodcovský vek, ako sa len dá. Kláštor určite odporúčam je božský a to, čo tam je by ste určite nečkali. Je tam božský pokoj.