V meste lásky zistíte, že sa v bazilike Sacré-Cour dá platiť za sviečku platobnou kartou, a možno aj to, že na Parížanov stačí zažmurkať a prejde vám doslova všetko
Paríž nikdy nebol moja vysnívaná destinácia. Možno aj preto, že je celkovo dostupný a viete sa tam dnes dostať za pár eur. Vraví sa, že sa do tohto mesta má chodiť s láskou a ja som tej svojej chcela splniť sen. A tak som mame kúpila predčasný vianočný darček. Mimochodom som zvedavá, čo bude čakať pod stromčekom mňa.
Čo by to bol však za výlet, ak by som so sebou nezobrala aj moju kolegyňu, aj keď tento výraz nemá rada (už roky mi hovorí, že od tohto oslovenia máme ďaleko), a tak teda kamarátku Janku Vargovú. Sme zohratá partia. Ja riešim cestu, ubytovanie, komunikujem po anglicky (teda vybavujem všetko) a tieto dve ženy zabezpečujú obživu.
Bez rezňov na výlety nechodíme
Tento raz som si však povedala, že chcem byť aj a trošku na niekom „závislá“, a preto sme si kúpili päťdňový autobusový zájazd. Na osobu nás to vyšlo necelých 160 eur. Janke a mame však funkcia kuchárok ostala. V autobuse nechýbali rezne a pečené pirohy. Ísť do cudziny a nezobrať so sebou „risky“? To by bol hriech.
Autobusom sme do zahraničia cestovali už veľakrát. Dokonca do Grécka, kde cesta trvala neuveriteľných 36 hodín (lebo sa autobus pokazil v Srbsku). No tento raz to bolo o niečo horšie. Sedeli sme na posledných sedadlách natlačené na sebe ako sardinky. Janka v strede, vedľa nej akýsi zamilovaný párik, z druhej strany mama a ja na trestnej lavici pri okne. Mala som totiž pokazené sedadlo. Nevadí, prežili sme… Keď sme chceli vidieť mesto lásky, museli sme si čo-to vytrpieť.
Bolo nám aj do plaču
Prvou zastávkou bola slávna katedrála Notre-Dame. Symbol Paríža v posledných rokoch svojou návštevnosťou predbehol Eiffelovku. Určite si však všetci spomínate na ten osudný aprílový deň, keď ju zasiahol požiar.
Pozerali sme teda na ňu cez lešenie a verte mi, že vidieť túto katedrálu na vlastné oči bol veľmi emotívny zážitok. Nielen preto, že je to architektonický skvost, ale ja som si hneď predstavila ako z nej šľahali plamene. Ako sa všetci báli, aby celá nezhorela… Musel to byť desivý pohľad a vôbec sa nečudujem, že ihneď po vypuknutí požiaru sa v jej okolí zhromaždili stovky veriacich Parížanov a modlili sa za jej záchranu. Opýtala som sa okoloidúcej Francúzsky ako to dnes všetko vníma. Prezradila mi, že pri spomienke na tragédiu sa nie jednému Francúzovi rozbúši srdce. „Paríž to nie je Eiffelovka čo Louvre. Paríž je Notre-Dame. Veď jeho výstavba trvala takmer dve storočia. Je to náš klenot.“
Louvre plný Aziatov
Upršané počasie nám pokazilo prechádzky romantickými uličkami. Okrem toho nás začínal trápiť hlad a my sme švihom zašli do najbližšej reštaurácie. Trojchodový obed za necelých 13 eur? No nekúp to. Mušle, typická francúzska cibuľová polievka, lahodný stejk a fľaša francúzskeho vína nás natoľko vzpružila, že sme zatúžili po kultúre.
Mimochodom Parížania sú nesmierne elegantní ľudia s baretkami a vždy sa zdravia zásadne po francúzsky. S angličtinou sme ani raz nemali problém. Každý národ však poteší ak ovládate aspoň pár slov z ich jazyka.
Monumentálny, famózny Louvre. Áno, presne taký je. Jeho najväčším kontrastom je známa sklenená pyramída, ktorá slúži ako hlavný vchod. Mnohí Parížania s jej výstavbou neboli spokojní, ale mne sa páčila. Vyzerá ako by múzeum stúpalo zo zeme nahor a celé to pôsobí až nadpozemsky. Okrem fotky, ako držíme jej špičku, sme chceli vidieť preslávenú Monu Lisu od Leonarda da Vinciho. Jediné, čo na to môžem povedať, že ten obraz je fakt malý, presne taký ako sa o ňom všade píše.
Tajomná identita zobrazenej ženy však v človeku vzbudzuje pocit, že na vás zovšadiaľ pozerá. No videla najmä turistov z Ázie. Tí, boli všade. Miestami som si myslela, že nie som vo Francúzsku, ale niekde v Číne alebo Japonsku. Ázijci mali fotenie pred obrazom dokonale zorganizované. Jeden fotil, druhý sa usmieval. Potom tretí sfotil toho čo sa usmieval s tým, čo fotil a štvrtý zas všetkých troch spolu. Neuveriteľné.
Železná dáma prekvapila
Druhý deň nám opäť znepríjemnilo počasie, ale čo som čakala, že koncom novembra bude slnečno? Obliekli sme si pršiplášte a hor sa vystúpiť na Eiffelovu vežu. A to bolo moje prekvapenie dňa. Železná dáma je obrovská a vyzerá dokonale. Keď som si uvedomila, že aká som pri nej maličká, zabudla som aj na hustý dážď a tužila som sa vyštverať na najvyššie poschodie, samozrejme, výťahom. Počas toho, ako sme stúpali, som si predstavovala, že si na jej vrchole dám pohár šampanského a zaspievam si známu pieseň Aux Champs-Elysées (ó šanze lizé). Nič z toho sa nakoniec nekonalo. Deci stojí 14 eur, to len, ak by ste náhodou mali taký „skvelý“ nápad ako ja.
„Ó šanze lizé“ som si však zaspievala nakoniec pri bazilike Sacré-Cour (Chrám najsvätejšieho Ježišovho srdca) v štvrti Montmartre. Potužená nápojom v plastovej fľaši, ktorú sme si niesli zo Slovenska som na plné pľúca spustila… Podľa mňa, ak by bolo slnečno dostanem aj nejaké to euro do čiapky, ale všetci sa na mňa nejako mračili, asi kvôli dažďu.
Ak sa vrátim k bazilike, vďaka svojej polohe je najvyšším bodom Paríža. Ste typ, ktorý miluje výhľady? Tak ten stojí za to. Mňa veľmi kostoly a baziliky nelákajú, pre mňa sú všetky rovnaké. V Sacré-Cour som však zostala zaskočená. Už ste niekedy videli, že za sviečku v kostole sa dá platiť platobnou kartou? Ak, nie tak tam sa dá a minimálna hodnota je päť eur. Večer sme nakúpili suveníry, hlavne malé Eiffelovky za 50 centov a deň sme zakončili plavbou po rieke Seina.
Buchla som šampanské v záhradách zámku Versailles
Posledný deň sme mali program jasný. Byť v Paríži a nenavštíviť zámok Versailles? Nikdy by som si to neodpustila. Keďže som sa sna o šampanskom, alebo skôr o šumivom sekte nechcela vzdať, rozhodla som sa, že ho prepašujem cez skener, ktorým musela prejsť naša batožina. Keď sa už môj ruksak so šampanským približoval ku skeneru, začala som sa na kontrolóra usmievať a myslím, že som aj žmurkla. Usmial sa na mňa, tašku neregistroval a k otvoreniu nášho šumivého sektu bol len kúsok.
Zámok je však prenádherný. Janka s mamou si na prehliadku zobrali odposluchy s poľštinou. Angličtina nie je ich silná stránka a predsa poľština je slovanský jazyk, ktorému sa dá rozumieť. Ocitli sme sa v Zrkadlovej sále, ktorú dal vystavať Ľudovít XIV., známy ako kráľ Slnko pre svoje bály a my sme museli tancovať. Pomedzi turistov z Ázie sme si dali jeden valčík a vybrali sa do záhrad. Konečne nadišiel čas na šampanské. Otvárala som ho zo stresu dve minúty, ale stálo to za to…
Paríž mesto lásky, kontrastov, emócií, elegantných Parížanov. Nebyť zlého počasie určite by sme si ho užili viac. Nič to však nemení na tom, že sa tam raz môžeme vrátiť. Myslím, že je to mesto, ktoré som zbytočne podcenila. Pri žiadnom to už neurobím. Sľubujem. Tak, čo vyberiete sa tam napríklad na vianočné trhy?
