Vo výške takmer 2 500 m n. m. som zaspievala v kroji ľudovú pieseň a zožala som potlesk od turistov. Na Kriváni sme si dopriali aj rezne a paličky nám na záver dňa poslúžili ako barly
Štít, ktorý netreba nikomu predstavovať. Jeden z hlavných národných symbolov Slovenska a našej hrdosti. „Keď naň vyšiel Ľudovít Štúr, a bohvie v akej obuvi, vyjdeme to aj my!“ Neustále sme si to opakovali a povzbudzovali sa navzájom. Nakoniec a doslova „po štvornožky“ sme sa na Kriváň ( 2 495 m n. m.) vyštverali. A ja som mohla vzdať poklonu našej vlasti tak, ako sa patrí. Na Kriváni v kroji a v babkinej takmer 80-ročnej zástere ako pravá slovenská deva.
Doposiaľ to bola pre mňa najnáročnejšia túra, akú som zažila. Boli sme však odhodlaní, že to zvládneme. Nádej sa však miestami vytrácala. Čím sme boli k vrcholu bližšie, tým sa nám zdalo, že je ďalej… Ten Kriváň je ale potvora.
Náročná, vyčerpávajúca a celodenná
Predtým, ako sa vyberiem na túru, si vždy o nej prečítam základné informácie. Chcem sa na ňu pripraviť, ako fyzicky, tak i psychicky. Niekde som sa dočítala, že výstup na Kriváň sa považuje za síce náročný (prevýšenie 1 353 metrov), ale ide skôr o poldenný výlet, technicky jednoduchý a dá sa zvládnuť za šesť a pol hodiny.
Keď náhodou narazíte na tieto informácie – buďte obozretní! Nehovorím, vytrvalostný športovec alebo horský vodca, prípadne „profesionálny“ turista to môže za ten čas zvládnuť. Ak si však chcete túru užiť, pofotiť sa, pokochať sa výhľadmi a netúžite si to tam vybehnúť ako kamzík, realita je úplne iná.
Na Kriváň sa dá dostať dvoma spôsobmi. Buď zo Štrbského plesa, alebo z Troch studničiek. My sme si zvolili druhý variant, keďže trasa je kratšia možno aj o dve hodiny. Túru na najznámejší štít by som charakterizovala ako celodennú, náročnú, ako na kondičku, tak aj technicky, keďže poslednú hodinu nechodíte po dvoch, ale leziete po štyroch. Trvalo nám to 11 hodín a vrátili sme sa domov ako ranené, ale zato šťastné srny.
Moja kamarátka kosodrevina
V skorých ranných hodinách sme zaparkovali auto už pri spomínaných Troch studničkách. Po približne hodinke a pol lesom sme sa dostali do vytúženej kosodreviny. Prečo vytúženej? Začiatky sú pre mňa zakaždým utrpením. Najprv mám eufóriu, po chvíľke začínam dychčať a funieť, nasleduje spomínanie všetkých svätých, sem-tam slza, ale keď sa dostanem do kosodreviny, konečne zazriem výhľady a upokojím sa. S kosodrevinou som kamarátka. Ako hore, tak aj dole. Keď sa vraciam zo štítu, opäť po nej zatúžim, lebo viem, že ma po nej čaká už len les.
Mário nahodil aj tematický outfit a zobral si tričko s vyobrazením Kriváňa značky Northfinder (nájdete ho v EXIsporte – sieť športových pedajní) a my sme mu dopriali aj „photoshooting“. Zaslúžil si to chlapec. Správal sa ako pravý vodca turistickej EXI-expedície. Mňa s Nikou motivoval, síce sem-tam zvýšil hlas, ale postaral sa o nás, ako o dve malé dievčatká a my sme poslúchali (väčšinou). Zakazoval mi totiž piť vodu! A ja som sa neraz za to na neho hnevala, aj keď v podstate mal pravdu. Nemôžeme sa zakaždým zastaviť a popíjať si vodu len tak a znenazdajky, keď ma čakajú ešte hodiny chôdze… Čo ak by sa nám minula?
Túra na Kriváň je náročná aj v tom, že po ceste nemáte žiadny potok, aby ste si doplnili zásoby a neustále stúpate. Žiadna dolina, žiadny oddych, len kopec… Preto je potrebné mať so sebou dostatok tekutín. Minimálne tri litre na hlavu. Bez toho nech vám ani nenapadne tam ísť!
Keď leziete po štyroch
Konečne sme sa asi po dvoch hodinách serpentínami kosodreviny dostali k rázcestiu v Krivánskom žľabe. Vtedy sa to začalo. Túra po dvoch nohách sa pomaly menila na túru po štyroch. Aj vy sa pomaly meníte, a to z turistu na minihorolezca. Na smerovníku v žľabe je napísané, že na Kriváň to je ešte hodina a pätnásť minút. No nie je to pravda…
My sme to dali niečo cez dve hodiny, a to sme naozaj robili minimálne prestávky. Poslednú asi cca polhodinu sa len škriabete. V tejto časti trasy veľa ľudí dostane krízu a premôže ich strach z výšok. Skaly sú neuveriteľne strmé a bez akýchkoľvek reťazí. Ja som tiež v jednom momente spanikárila (ale iba trošku). Tesne pred vrcholom som zastala a nechcela som ísť ďalej. Rozklepala som sa. Mário s Nikou a okoloidúci turisti ma začali presviedčať, aby som išla ďalej a prekonala strach.
Najprv Ľudovít Štúr, a potom ja
Nakoniec som to, samozrejme, nevzdala a o malú chvíľku som pyšne stála na vrchole. Presne tak, ako Ľudovít Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Michalom Miloslavom Hodžom a ďalšími slovenskými národovcami pred 179 rokmi. Ani sa nečudujem, že napísal o tomto štíte báseň s názvom Ku Kriváňu, kde opisuje, ako sa dvíha do výšky až k oblakom, ale že sa on musí vrátiť na zem, pretože si uvedomuje žiaľ národa a jeho položenie. Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a symbolom veľkosti tohto horstva.
Pohľad z Kriváňa je prenádherný a je to zaslúžená odmena za tú drinu. Smerom na západ vidíte celý Liptov, oči potešia aj Západné Tatry, na severe sa týčia poľské Tatry a juh zas okrášľujú Nízke. Jednoducho všade, kde sa pozriete, zazriete množstvo vysokánskych štítov a vy si vtedy môžete povedať: „Teraz som vašou súčasťou aj ja.“
Rezne na Kriváni
Na samotnom vrchole sa nachádza dvojkríž. Keď som ho uvidela, roztriasla som sa. Nie zo strachu, ale z tej úľavy, že som tam. Mário si pre nás pripravil prekvapenie. Keďže sme sa úspešne dostali až na vrchol symbolu Slovenska, doniesol so sebou aj slovenské jedlo. Vyniesť bryndzové halušky by bolo asi nemožné (pokazili by sa), a preto z batoha vytiahol rezne. Pravé slovenské od jeho mamky.
Po chvíli bol čas na návrat. Čakala nás podstatne náročnejšia časť. Miestami sme išli ako horolezci, ale niekedy sme si museli podávať na pomoc aj ruky. Vymysleli sme si aj vlastné názvy polôh pri schádzaní. Ak sme mali ísť tvárou ku skale Mário kričal: „Choď na horolezca!“ Ak bolo jednoduchšie sadnúť si na skalu a zliezť po zadku, to bola póza na princeznú. Nikto nechápal, čo si hovoríme, ale my sme mali vlastný turistický jazyk. Dole nám to trvalo rovnako dlho, ako vyjsť hore. Predbehli nás malé deti a sem-tam aj svižnejší dôchodca. Opatrnosti však nikdy nie je na škodu, a tak sme sa zhodli, že radšej pomalšie a s istotou. Myslím si však, že mnoho turistov je veľmi nezodpovedných. Nechcem nikoho uraziť, ale hádajte, kto mal sandále na nohách?
Na druhej strane väčšia hanba boli vyparádené Slovenky v plátenkách, ktoré vyzerali, akoby išli na nákup do Auparku. Ani neviem, či tam na Kriváni neostali s plačom a pľuzgiermi. Keď sme sa dostali ku kosodrevine, vybrali sme turistické paličky Blizzard, ktoré nám tentoraz poslúžili ako barly. Ledva sme sa vliekli, ale zvládli sme to. Čo nás čaká nabudúce? Zaberák na kondičku – Slavkovský štít.
Spievala som na Kriváni v kroji
Večer predtým, ako sme sa vybrali na Kriváň, som sa rozhodla, že tento výstup urobím špeciálny. Na symbole Slovenska sa odfotím v tom najslovenskejšom, čo doma mám.
Zo skrine som vytiahla svoj kroj, ktorý mi kedysi šila moja krstná, keďže som si pochodila asi všetky spevácke folklórne súťaže na Slovensku. Môj kroj nie je len taký obyčajný, pre mňa je jedinečný. Obsahuje totiž zásteru mojej babky.
Moja milovaná babka sa narodila v Lysej pod Makytou v roku 1926. Žila na lazoch a príroda bola jej súčasťou až do konca života. Zomrela pred troma rokmi ako 91-ročná. Predtým mi však darovala svoju zásteru, ktorú si sama povyšívala a nosila ju ako 15-ročná. Dnes má takmer 80 rokov a stále vyzerá ako nová.
Rozhodla som sa teda, že ju vynesiem až na vrchol Kriváňa a vzdám jej tak hold. Chcela som si ju týmto gestom uctiť a poďakovať jej za to, že bola tou najlepšou babkou na svete. Myslím, že už nikdy nestretnem takú obetavú, spravodlivú a dobrú ženu, ako bola práve ona. Ďakujem ti, babka, že som mohla byť tvojou vnučkou. A keďže si vždy chcela, aby som ti spievala, tak som ti jednu slovenskú pieseň na Kriváni aj zanôtila.
Mimochodom, bola som hlavnou atrakciou daného dňa. Hŕby Poliakov a Čechov ma natáčali a fotili sa so mnou. Síce keď som spievala, mala som veľkú trému, ale verím, že som mnohým spríjemnila túto náročnú túru. Potlesk som mala za odmenu.
Viete, prečo je Kriváň krivý?
Hovorí sa, že každý Slovák naň musí vyliezť aspoň raz za život. V minulosti sa ľudia hôr báli. Mysleli si, že tam žijú obri, draky či nadprirodzené bytosti. Vymýšľali si preto rôzne legendy a báje. Jedna vraví, že Pán Boh bol k ľuďom pod Tatrami neobyčajne láskavý. V siedmy deň stvorenia sveta si sadol a pozeral na svoje dielo. Čosi mu tam však chýbalo, a preto vyslal svojho najšikovnejšieho anjela, aby rozhodil po svete vrece s prírodnými krásami. Anjel bol však z tejto práce veľmi unavený a nechtiac zavadil o tento končiar. Odvtedy je vykrivený a nesie názov Kriváň. Anjelovi sa však pri tejto nehode roztrhlo vrece, a tak sa po Tatrách rozsypali plesá, lesy, lúky, zvieratá… Aj preto sa vraví, že Tatrám Boh toho nadelil viac ako ostatným veľhorám.
Tatry dobýjam v spolupráci s EXIsportom