Prešli sme desiatky kruhových objazdov, ochutnali drahé pivo, precvičovali nemčinu. Hľadali sme aj Nadala, no nakoniec nám to ryba ‚nandala‘…
Mnoho ľudí v mojom okolí si myslí, že zarábam len preto, aby som cestovala. Nuž, keď sa teraz nad tým zamyslím, niečo na tom asi bude… Cestovanie ma naučilo jedno. Šťastie si za peniaze nekúpim, ale letenku áno. To je isté. Ja som sa takto dostala na Malorku…
Som zástanca toho, že radšej na výlet viackrát do roka za lacno a na vlastnú päsť, ako raz na jednu luxusnú dovolenku. Aj napriek tomu, že luxus mám v mene. Luxová teda luxusné dovolenky nevyhľadáva.
Výlet ma vyšiel v priemere 390 eur na osobu. Do toho rátam spiatočnú letenku z Viedne, cestu do a z Bratislavy vlakom (táto cesta bola pomaly drahšia ako letenka), transfery z letiska, ubytovanie cez Airbnb na sedem nocí, požičanie auta na štyri dni, jedlo a niečo na potuženie… Celkom málo nie? Všetko je však o organizácii, šťastí a hlavne o ľuďoch.
Zohratá partia je základ
Na Malorku som sa vybrala s kolegyňou Jankou, jej dcérou Nikou a mojou mamou. Sme už zohratá partia a čo-to sme si už spolu prešli. Letenky sme kupovali v predstihu, v apríli. Mali sme na to dva dôvody. Stáli 60 eur a chceli sme sa na dovolenku tešiť už od jari.
Ani jedná z nás nie je typ, ktorý by vylihoval celé dni pláži. Ja s Nikou, sme preto poctivo vypracovali itinerár. Janka s mojou mamou mali na starosti obživu. Úlohy sme teda mali rozdelené.
Pollenca –náš prechodný domov
Nika má vyštudovanú španielčinu, a tak sa celý čas tešila ako si ju precvičí. Ja som zas dúfala, že niečo z tohto príjemného jazyka pochytím. Pollenca však bola v obkľúčení Nemcov a Angličanov a ja som tak, konečne, zistila, kde tieto dva národy chodia dovolenkovať. Ak si chcete precvičiť nemčinu a byť pri teplom mori – odporúčam Pollencu.
Základom bolo, že sme šťastne dorazili a tešili sa, ako si užijeme trochu slniečka a mora. Prebudenie do slnečného rána sa však nekonalo. Pršalo, vlastne lialo. Všetci domáci boli šťastní, čomu sme spočiatku nerozumeli. Suseda z vedľajšieho bytu nám nakoniec všetko objasnila. „Konečne prší. Už tri mesiace nespadla ani kvapka. Nevedeli sme sa dočkať dažďa.“ Kyslo sme sa usmiali a dopili na balkóne tretiu fľašku vína. Z nudy človek dokáže urobiť čokoľvek. Prelustrovali sme celý byt a našli sme slnečník. A keďže sme nemali, čo jesť a už vôbec, čo piť, vybrali sme sa s Nikou so slnečníkom alias dáždnikom do obchodu. Vedeli sme, prečo to robíme. Nebo sa nad nami zľutovalo a vyšlo konečne slnko… Itinerár nesmel zlyhať a my sme sa ešte v ten večer kúpali v mori.
Výhovorky neobstáli
Na druhý deň sme mali naplánovanú ľahšiu túru. Teda aspoň ja s Nikou. Plán bol prejsť sedem kilometrov cez pohorie Serra de Tramuntana k pláži Molins. Po všetkých výhovorkách našich mám cez bolesť nôh, horúčave až po ich vek sa odhodlali, že to dajú spoločne s nami. Pochválili sme ich a poriadne povzbudili. Všetko by bolo v najlepšom poriadku až na to, že sme trikrát zablúdili (nemali sme zapnuté gps – šetrili sme s mobilnými dátami). Naše mamy sme už veľmi dlho nepočuli povedať toľko vybraných slov, ale zvládli to ako tatranské lane. Boli sme sa nich nesmierne pyšné, a preto si zaslúžili veľké pivo, ktoré stálo nekresťanských päť eur. Výhovorky tipu už mám svoj vek našťastie pre nás, nanešťastie pre ne ani v budúcnosti neobstoja.
Husľový koncert v jaskyni
Konečne nadišiel čas požičania si auta. Mimochodom na štyri dni nás to vyšlo na 90 eur aj s benzínom. Vybrali sme sa do Dračej jaskyne (Cuevas del Drach). Týmto nápadom som spočiatku nebola veľmi nadšená. Veď aj na Slovensku máme kopu krásnych jaskýň. Sľubujem, že po tomto zážitku už nikdy voči žiadnemu prírodnému úkazu nebudem mať predsudky. Kvapľové útvary, ktoré sme tam videli boli skutočne ohromujúce. Čerešničkou na torte bol husľový koncert na jazere Martel, ktoré je najväčším európskym podzemným jazerom. Štyria hudobníci nám predviedli svoje umenie na plaviacej sa loďke. Koncert je zakázané fotiť. Čo ja osobne chválim. Človek si tak túto spomienku uchová len vo svojej hlave. Samozrejme, aj tam sa našli experti, ktorí vytiahli mobily a kamery a išli si to nakrúcať. Darmo, že upozornenie bolo v piatich svetových jazykoch. Videla som aj to, čo som nemala. Jeden turista (našťastie neviem a ani nechcem vedieť z akej krajiny) si odtrhol kus z kvapľa, ktorý tam rástol tisíce rokov. Nemám slov.
Miesto Nadala sme našli krvilačnú rybu
Deň sa ešte stále neskončil. Z jaskyne sme sa rozhodli ísť hľadať loď tenistu Rafaela Nadala, ktorá kotví v prístave Porto Cristo, v domnienke že stretneme aj jeho a vypýtame si podpis. Naivná predstava. Loď sme našli, Nadala nestretli. Narazila sme však na niečo iné. Ako si tak moja mama stojí vo vode, zrazu sa začala topiť. Mysleli sme si, že si robí srandu. Nevie veľmi dobre plávať, preto nechodí do hlbokej vody. Sem-tam však vtipkuje, že nevie v akom jazyku by kričala pomoc, keby sa naozaj topila. Zrazu sme však začuli: Pomoooc (už viem, že kričí po slovensky a nikdy to nebude help, hilfe ani ayuda). Rozbehli sme sa za ňou ako Pamely z Pobrežnej hliadky. Mama vyšla z mora a z lýtka sa jej spustila krv. Rana síce nebola hlboká, ale za to krvi bolo toľko, ako keby jej ryba odhrýzla nohu. Nakoniec sme zistili, že v mori pri tejto pláži žijú ryby, ktoré hryzú, keď sa človek nehýbe. Čo myslíte vošli sme ešte v ten deň do mora?
Ostrov kruhových objazdov
Auto sme chceli poriadne využiť, a tak sme putovali do dvoch historických miest Sóller a Valldemossa. Nika bola šofér, ja som bola hlavný navigátor a Janka s mamou pozorovateľky na zadných sedadlách. Môžem pokojne prehlásiť, že Malorka je ostrovom kruhových objazdov. Na 40 km dlhej trase sme napočítali cez 30 kruháčov. Bolo to šialenstvo. Každé dve minúty som len kričala: pozor kruhový objazd, druhý výjazd. Pozor kruháč smer Sollér pokračuj rovno…
Cesta do Sóllera bola však prenádherná. Desiatky úžasných scenérií. Teda aspoň pre nás, pre šoférku bola strastiplná. Približne 25 km sme išli cez serpentíny pohoria Tramuntana. Šťastne sme dorazili do cieľa. Sóller je mesto ukryté v horách. Pekné, ale tých je v Európe naozaj veľa. To najkrajšie nás len čakalo.
Valldemossa, ktorá sa nachádza neďaleko nás ohúrila. A to nielen nás, ale aj Michaela Douglasa. Má tam dom, v hodnote 27 miliónov eur. Momentálne ho predáva, ak by niekto mal záujem… Valldemossa je historické mestečko s množstvom úzkych uličiek, ktoré mu dodávajú špeciálnu atmosféru. Dokonca aj skladateľ Chopin ho opísal ako najkrajšie mesto na svete. Nečudujem sa.
Kozy, samé kozy
Predposledný deň sme sa rozhodli, že vstaneme o šiestej ráno a pôjdeme si pozrieť východ slnka na najsevernejší cíp Malorky – Cap de Formentor. Hádajte, či sme vstali. Odpoveď asi poznáte. Vyraziť sme však museli najneskôr do ôsmej. O desiatej hodine cestu zatvárajú a naspäť by sme sa už s autom nedostali. Museli by sme ho tam nechať a prísť po neho až večer. Cap de Formentor je v podstate útes stúpajúci z mora a dvíhajúci sa do výšky 400 metrov. Dramatické scenérie nás uchvátili, no ešte viac nás dostali kozy. Myslela som, že ich uvidím iba na pláži, tých bolo ozaj hojne. Podprsenky v Pollence turistky totiž nepoznajú.
Kozy na Formentore boli však úplne všade. Neustále skákali ako keby ich nadnášala nadprirodzená sila. Keby som bola raz kozou, chcela by som žiť na Malorke. Tie výhľady z tohto útesu by stáli za to a k tomu by som nepotrebovala ani podprsenku.
Šofér je poctivý zamestnanec
Nadišiel čas cesty domov. Auto sme vrátili v hlavnom meste Palma de Mallorca a vybrali sa do centra autobusom. MHD bola najväčším prekvapením dňa. Autobus prišiel na zastávku. Ľudia na nastúpenie mali možno len 10 sekúnd. Šofér zatvoril dvere a odišiel. Na niektorých zastávkach dokonca ani nestál. Darmo, že sa ľudia rozčuľovali. Stála som vpredu pri ňom, a tak som sa spýtala, prečo nezastaví. „Meškám. Na konečnej zastávke musím byť presne a už som v strate niekoľko minút. Nemôžem im zastaviť. Nech počkajú, príde ďalší,“ prezradil. Viete si predstaviť, že by to takto fungovalo aj u nás v Košiciach?
Do Palmy sme sa veľmi tešili. Od známych sme počuli na toto mesto len samé chvály. Bolo však pre nás sklamaním. Nevravím, sú tam nádherné pamiatky, ale tých turistov… Nevedeli sme prejsť cez ulicu a nie to si ešte sadnúť niekde na kávu. Verím, že mimo sezónu si Palmu človek užije viac. Mne ju však stačí vidieť iba raz.
