Justine Salvestroni je síce Francúzska, ale vraví, že jej domovom je Európska únia. Cestou z Fínska do Grécka sa zastavila aj v Košiciach. Najviac ju zaujímal život Rusínov
Justine Salvestroni (31) sa rozhodla, že zmapuje východnú hranicu Európskej únie prostredníctvom príbehov ľudí, ktorí pozdĺž nej žijú. Za päť týždňov prešla desať krajín… Na svojej ceste nevynechala ani Slovensko a zavítala aj k nám, do Košíc.
Justine je síce Francúzska, ale vraví, že jej domovom je Európska únia. Už dlhšie sa zaujíma o život vo viacerých európskych štátoch a o svoje poznatky sa delí prostredníctvom francúzskych a švajčiarskych denníkov. Jej hlavným pracovným pôsobiskom je však Poľsko, kde sa dostala úplnou náhodou.
Poľsko si zamilovala
Vyštudovala literatúru a politické vedy v Bretónsku, neskôr žurnalistiku v hlavnom meste Francúzska. Začínala ako lokálna redaktorka v Paríži, no onedlho sa stala editorkou v národom denníku Libération. „Pravdu povediac, touto funkciou som stratila to, čo som vždy milovala. Rozhovory so zaujímavými ľuďmi či odhaľovanie káuz. Bola som z toho frustrovaná.“
So šéfredaktormi denníkov Libération, Ouest-France, La Tribune de Geneve sa dohodla, že jej nájdu miesto v zahraničí a o živote v danej krajine bude informovať čitateľov týchto médií. „V tom čase sme nemali pokryté Poľsko, a tak som povedala, prečo to neskúsiť. Aj keď to nebola moja vytúžená krajina.“
Justine spomína, ako si auto naložila vecami a odišla zo dňa na deň do Varšavy. „Bola som tam dva roky a túto krajinu som si zamilovala. Priateľskosť, pohostinnosť ľudí, história. Zbožňujem aj ich jazyk. Angličtina však nie je ich silná stránka. Niekedy mám pocit, že ja im rozumiem viac ako oni mne,“ hovorí s úsmevom.
Život na hranici
Po dvoch rokoch v Poľsku ju presunuli do Bruselu, aby riešila európske záležitosti. „Pravdu povediac, bolo to pre mňa utrpenie. Nie každý novinár je stvorený na to, aby písal o všetkom. Keď má byť vo svojej práci dobrý, musia ho témy baviť. Potrebovala som väčšiu voľnosť a robila som všetko preto, aby ma presunuli niekde inde. Podarilo sa.“
Šéfredaktorovi francúzskeho denníka Ouest-France (vychádza v náklade 800 000 výtlačkov a denne má okolo milión čitateľov) navrhla, že by mohla mapovať život ľudí na východnej hranici Európskej únie. „Súhlasil, a tak som sa vybrala na päťtýždňovú výpravu. Keď ju ukončím, desať nedieľ po sebe bude vychádzať seriál o mojej ceste. Desať krajín, desať článkov.“
Náročnú výpravu odštartovala vo Fínsku, prešla už Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Poľsko a Slovensko. V súčasnosti má za sebou aj Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. V najbližších dňoch by mala navštíviť Grécko, kde ukončí svoju európsku túr.
Cestuje len lokálnymi spojmi, leteckú prepravu zásadne nevyužíva. „Je to dosť vyčerpávajúce, ale o to krajšie. Práve takto zažijem omnoho viac. Každý deň stretávam zaujímavých ľudí a danú krajinu si viac užijem a spoznám.“
Zaujímali ju Rusíni
Francúzska novinárka sa zastavila aj u nás, v Košiciach. Jej zámerom bolo zistiť viac o živote Rusínov. Ich domovina sa predsa rozprestiera na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Justine pomocou prehliadača a prekladača narazila na moje články o živote Rusínov na východe Slovenska.
Napísala mi, či by sa mohla so mnou stretnúť a porozprávať sa o zvykoch, tradíciách tejto národnostnej menšiny. Možno mala aj trochu šťastie, keďže aj ja som z väčšej časti Rusínka a v mojej rodine tradície stále pretrvávajú.
Zaujímalo ma, prečo si však na svojej ceste vybrala Košice. V našom meste žije totiž len do percenta Rusínov. „V mojom pohľade ste však veľmi blízko hranice. Zámerom návštevy Košíc, bolo však pochopiť spolužitie Slovákov, Rusínov, Maďarov, Rómov v jednom meste. Miešanie jazykov, kultúr, národností je pre mňa atraktívna téma. Zdá sa mi, ako keby ste hovorili odlišnými jazykmi a predsa si rozumiete.“
Košice ju očarili
Francúzska bola nadšená z našej metropoly. „V minulosti som bola v Bratislave, ale Košice to je niečo úplne iné. Nevedela som, čo čakať, ale vaše mesto ma dostalo. Je také nádherné nielen po historickej stránke, ale aj vaša duša je nádherná. Všetci ľudia sú tu príjemní a milí. Musím však povedať, že máte rovnaký problém ako Poliaci. Málokto tu vie dobre po anglicky,“ hovorí.
Justine sa na Slovensku však zdržala len dva dni. „Veľmi ľutujem, že tu nemôžem ostať dlhšie. Ak by som vedela, že tu je tak pekne a dobre, pobyt by som si možno predĺžila.“ Na druhý deň putovala do Prešova, kde ju čakala návšteva Múzea rusínskej kultúry. „Po ukončení cesty sa vrátim do Poľska s tým, že budem mať na starosti aj Bielorusko, Česko a aj Slovensko, na čo sa veľmi teším. Ešte ma však čaká dlhá cesta. Do Košíc sa ale určite čoskoro vrátim.“
Foto: js
***************************************************
Mesto, ktoré oddeľuje Európsku úniu od Ruska
Justine prezradila, že každá krajina v nej zanechala hlboký dojem. No najviac prekvapená bola z mestečka Narva v Estónsku. Leží na rovnomennej rieke, ktorá oddeľuje Európsku úniu od Ruska. „V regióne, kde sa toto mesto nachádza, mimochodom je tretie najväčšie v Estónsku, je najvyššia nezamestnanosť v krajine. Žije tam takmer 90 percent Rusov. Zaujímavosťou je, že na jednej strane je estónsky hrad Herman, na druhej ruská pevnosť Ivangorod.“
Francúzska novinárka vraví, že aj keď tam všetci nažívajú v pokoji, stále je cítiť vo vzduchu napätú atmosféru. „V roku 1940 na základe dohody ZSSR s Nemeckom si Estónsko zobrali Sovieti. Tisíce Estóncov odviezli vtedy do gulagov. Červená armáda Narvu v roku 1944 zdemolovala a zrovnala so zemou. Mesto je teda síce krásne, ale atmosféra nie najlepšia. V Narve skoro všetci rozprávali rusky a estónčinu som ani nezachytila. Ruský vplyv je tam veľmi veľký a Estónci, ktorí tam žijú, nie sú s tým spokojní.“
Páčia sa jej rusínske zvyky
Justine Salvestroni najviac zaujalo, že aj ja ako mladý človek dodržujem tradície Rusínov(najmä počas sviatkov). Prezradila som jej, že s mojou babkou Františkou, ktorá pochádzala z malej dedinky Vydraň v blízkosti Medzilaboriec, sme si pred Štedrou večerou chodili poumývať tvár do potoka, aby sme boli po celý rok zdravé. Bola zaskočená, že pre Rusínov je typické mať na stole sedem až deväť jedál. Páčilo sa jej, že v kuchyni máme nástroj na mútenie masla a aj to, že skôr, ako si všetci sadneme za stôl, najstarší člen rodiny povie: Koli choču, ta skoloču. Po slovensky to znamená, že kedy chcem, tak maslo namútim. Bola zaskočená, keď som začala rozprávať po rusínsky. Myslela si, že si rozprávam ukrajinsky a nechápala ako je možné, že sa navzájom rozumieme, keď sa jej slovenčina zdá úplne odlišná…