Na Hrebienku sme sa poriadne vyšantili, Nika robila gastronomický prieskum a v našom fotografovi sa ozvala popradská hrdosť…
Na východe slnka je niečo neuveriteľne magické. V Tatrách je však tento zážitok doslova božský. Hra svetla a tieňov maľuje nádherné obrazce. Dotyky lúčov slnka na tvári vás príjemne hrejú. Nehovoriac, ak zažijete tepelnú inverziu – hotové kúzlo pre všetkých turistov. Tieto prírodné javy vo mne dokážu rozdráždiť črevo básnika… Čakala nás však v poradí už piata vysokohorská chata – Zbojníck. A my sme sa z očarenia museli rýchlo prebrať. Táto túra nie je teda žiadna brnkačka!
Budíček o tretej ráno? Pre mňa nočná mora. Sľuby sa však majú plniť a ja som sa zaprisahala, že keď sa vyberieme na ďalšiu chatu, aj keby polomŕtva sa vytrepem z postele a spoločne s mojou dvojkou Nikou si pozrieme východ slnka. Totižto, keď sme pred pár týždňami absolvovali túru na Chatu pod Soliskom – nedokázala som ráno vstať. Videla som ten vražedný pohľad v očiach mojej kamarátky a verte mi, že už to zažiť nechcem. Musí to byť riadna diablica, keď ju frajer naštve. Aspoň však viem, prečo nevedela urobiť „anjelika“ do snehu…
Košice za rohom
O štvrtej ráno sme nasadli na rýchlik a hor sa dobýjať Tatry. EXIexpedícia sa mohla začať. My, Košičania, na rozdiel od ľudí žijúcich na stredom či západnom Slovensku, máme jednu veľkú výhodu. Do Starého Smokovca sa vieme dostať do dvoch hodín. V Poprade len prestúpime na tatranskú elektrickú železnicu a sme tam. Máme šťastie, že metropola východu je „za rohom“.
Keď sme dorazili do Starého Smokovca, čo je aj východiskový bod k Zbojníckej chate, bola ešte tma. Nasadili sme si čelovky a mohli sme vyštartovať na Hrebienok. Vyčkali sme niekoľko minút a zažili sme božskú krásu. Teraz sa vôbec nečudujem, prečo Nika bola zo mňa nešťastná, keď som minule zaspala. Vidieť východ slnka spolu s inverziou je nádherná rozprávka.
Tepelná inverzia je meteorologický jav. Teplota vzduchu v niektorej vrstve dolnej atmosféry s výškou neklesá, ale stúpa. Na tatranských štítoch je teplo a svieti slnko, zatiaľ čo dole je zamračené a citeľne chladnejšie. Na tatranskom kúpeli mrakov sme sa dokonale vyšantili. Toľko záberov z jedného miesta som v mobile asi v živote nemala. Mraky pri inverzii sú pre mňa najfotogenickejším objektom. Čo tam po mojich selfíčkach…
Pripravte sa fyzicky a psychicky
Cieľ však nebol Hrebienok, to by bolo veľmi jednoduché, ale druhá najvyššie položená celoročne otvorená vysokohorská chata vo Vysokých Tatrách. Zbojnícka chata (1960 m n. m.) sa nachádza vo Veľkej Studenej doline. Ohraničuje ju Slavkovský štít, Východná Vysoká, Svišťový štít, Javorový štít, Široká veža, Prostredný hrot a priľahlé hrebene. Je to dolina s najväčším počtom plies (až neuveriteľných 26) rôznych veľkostí a charakterov. V zime sú však, samozrejme, zamrznuté. Trasa zo Starého Smokovca na Zbojníčku a späť v zime trvá dokopy 7 hodín.
Výstup bol nesmierne náročný. Čakalo nás takmer 700-metrové prevýšenie. Ak sa tam vyberiete, je potrebné sa na to poriadne pripraviť. Nielen fyzicky, ale aj psychicky, pretože počas túry sa pred vami nie raz objaví strmina, ktorú si budete musieť vyšliapať. Vtedy netreba klesať na duchu, ale povedať si, že to, jednoducho, dám. Ak máte skvelých parťákov, ktorí vás potiahnu (ja ich našťastie mám), určite to zvládnete.
My sme si počas výstupu poriadne preverili okrem našich síl aj obuv. Chcela by som vyzdvihnúť turistické topánky Kayland z EXIsportu. Sú špica. Nohy ako v bavlnke, otlaky žiadne. Majú dokonca podrážku Vibram, ktorá je špeciálne navrhnutá pre náročný terén. Nika stavila na Grisport, ktorých súčasťou je takisto podrážka Vibram. Topánky sú vhodné na náročnejšiu turistiku, ale dobré vyzerajú aj keď si ich zoberiete len tak do mesta.
Gastronomický prieskum
Na Zbojníčke vás čakajú úchvatné výhľady, lahodný chatársky čaj, a to jedlo… Fenomenálne! Aspoň pre mňa. Ja si všade dávam guláš s knedľou a ešte ani raz som nebola sklamaná. Mário, môj frajer, kameraman a fotograf v jednom, mi na Zbojníčke povedal: „Ak by si raz bola jedlo, bola by si knedlík, ale vieš, taký chutný, nadýchaný.“ Mário, čo si tým chcel povedať…?
Nika si ešte na začiatku výzvy povedala, že na každej chate ochutná vždy inú polievku. Robí si tak gastronomický prieskum. Na Chate pri Zelenom plese si dopriala fajnú kapustnicu, o ktorej básnila ešte dva týždne, pokiaľ ju nevymenila za hŕstkovú na Plesnivci. Na Chate pod Soliskom si dopriala boršč. Tanier vylízala a prehlásila, že ak by mala pri sebe dózu, dá si ho načapovať na cestu späť. Cesnačka na Horskom hoteli Popradské pleso bola pre ňu sklamaním. Voda s arómou cesnaku a s mazľavými chlebíkmi u nej teda neuspela. A fazuľová na Zbojníčke? „Tá chuť, vôňa, fazuľky každej chuti…“
S Popradčanom v Tatrách
Na chate sme sa nezdržali veľmi dlho, keďže sa v zime skoro stmieva a my sme nechceli blúdiť Tatrami po tme. Po ceste nám Mário rozprával o histórii Zbojníčky. Je Popradčan a Tatry sú jeho srdcovka. Svojím pôvodom sa rád pýši a my sa vďaka nemu dozvieme stále niečo nové. Napríklad. Základy chaty boli položené v roku 1907, dostavaná však bola až o sedemnásť rokov neskôr. Prečo sa nazýva Zbojnícka? Úplne z jednoduchých dôvodov. Veľkú Studenú dolinu, ako mnohé iné, v dávnej minulosti navštevovali hľadači pokladov, zlatokopi, vyčíňali tam pytliaci, zbojníci. Po nich dostali názov plesá (zbojnícke plesá) a neskôr aj chata.
Na Hrebienok sme dorazili ešte za vidna a keďže je zima a k zime patrí sánkovačka, neváhali sme. Zviezli sme sa až do Smokovca. Požičanie sánok stojí na osobu osem eur. Myslím, že kto sa chce vrátiť do detských čias, si to parádne užije. Aj ja som si to užila a k tomu som nemusela šliapať ďalšiu hodinu.
Kam to bude nabudúce? Čaká nás posledná, najnáročnejšia výzva – Téryho chata. Dúfam, že sa po ceste nerozplačem, doposiaľ som všetko zvládla bez fňukania, ale človek nikdy nevie. Možno to budú slzy šťastia.
*********************************************************************
Legendy Tatier
Takmer na celom svete sa na zásobovanie vysokohorských chát používajú prevažne helikoptéry a lanovky. Vysoké Tatry však majú svojich horských nosičov. Naši tatranskí sú vo svete unikátom. Sú to poslední šerpovia na starom kontinente. Niekoľkých sme po ceste na Zbojníčku stretli aj my.
Každodenne či v lete, či v zime zásobujú šesť chát – Chatu pod Rysmi, Téryho chatu, Zamkovského, Zbojnícku, Skalnatú chatu a Rainerovu útulňu. Kráčajú rýchlo, aj napriek tomu, že na svojich pleciach majú naložených aj viac ako 80 kilogramov. Prácu si užívajú a tvrdia, že to nerobia pre peniaze, ale pretože milujú prírodu. Niektorí vydržia roky, iní zas jednu sezónu. „Nie je to práca pre každého. Je to však taká pekná ‚drina‘,“ prezradil nám tatranský nosič, ktorý si akurát urobil prestávku.
Nosičov by turisti však nemali veľmi vyrušovať. Mnohí sa intenzívne sústredia na svoju chôdzu a chcú byť sami so svojimi myšlienkami. Na svojej ceste sa nepasujú len s nákladom, ale čakajú ich aj rôzne nástrahy. V zime ich môže zachytiť víchrica, lavína… V lete zas lejak a stretnúť sa môžu aj s divokou zverou, najmä s medveďmi. „Smrť v horách totiž číha na každom kroku,“ prezradil tatranský nosič.
Vo Vysokých Tatrách táto profesia funguje už vyše sto rokov. Od začiatku minulého roka je súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska už aj vysokohorské nosičstvo. Prvými nosičmi boli bylinkári, drevorubači, študenti, ale i zbojníci. Tak ako v minulosti, aj dnes si nepotrpia na popularitu. Práca po vynesení nákladu však pre nich nekončí. Na chatách pomáhajú s bežnými prácami. Sú z nich aj pomocní kuchári či opravári. Neraz čistia zemiaky, alebo varia čaj. Proste – chlapi do koča i do voza…